Riešenie problémov je jednou z najdôležitejších zručností v živote ľudí. Bez ohľadu na to, kto sme a čo robíme, vždy budeme čeliť prekážkam. Pre mnohých z nás je myšlienka požiadať niekoho o pomoc plná nepohodlia, nepríjemnosti a často až hanby. Prečo? Lebo tí, ktorí žiadajú o pomoc si myslia, že je viac pravdepodobné, že budú odmietnutí.Ak chceme diskutovať na tematiku, prečo by ľudia mali pomáhať ostatným, tak musíme zvážiť podstatný aspekt, že či ľudia sú od prírody sebecký, alebo prevláda u nich prirodzený altruizmus (obetavosť voči niekomu bez nároku na „odmenu“).
Ako sa vysporiadať s týmito problémami, bude často rozhodujúcim faktorom v tom, akí sme úspešní v živote (a keď sme úspešní a silní, tak ako vieme pomôcť slabším). Nezabudnime, že ochota ľudí pomáhať druhým môže byť ovplyvnená génmi, ktoré ovplyvňujú ich mieru sociálnej úzkosti (genetická variabilita ovplyvňuje to, do akej miery ľudia dokážu vážiť seba a rozhodnutie o tom, že či chcú pomôcť druhým). Aj keď problémy prichádzajú v širokej škále tvarov a veľkostí, budeme musieť nájsť riešenia. Jedným z riešení je ľudskosť, empatia, úcta a ochota pomáhať druhým. Ľudská povaha sa odvoláva na jej charakteristické vlastnosti, vrátane spôsobov myslenia, cítenia a konania.
Existuje mnoho spôsobov, ako riešiť problémy a preto bude závisieť len na našej situácii, vlastných skúsenosti, vedomosti, postojov a na našom prístupe, ako určiť ten najlepší smer. Musíme si navzájom pomáhať, byť humánnejší, riešiť všetky negatívne javy v spoločnosti a tak eliminovať naše „spoločné“ bremeno (sociálne, ekonomické a hospodárske). K tejto myšlienke pomáhania si navzájom (silnejší slabšiemu) prislúcha neodmysliteľná zmena ľudského myslenia, vnímania a súcitu. Ľudia si musia konečne uvedomiť, že sebectvo, egoizmus a pocit nadradenosti sú tie negatívne črty a vlastnosti, ktoré kreovala táto moderná doba. Musíme sa každý jeden vysporiadať s dobou a zmeniť pohľad napríklad na elementárnu otázku (čo by nás malo motivovať k pomoci druhým?), aby znela takto (ako by som mohol pomôcť druhým?). Všetky živé bytosti majú tendenciu byť sebecké – a vyhýbať sa pomoci druhým (veď u viacerých je pomoc považovaná za „náklad“ v živote), ak existuje možnosť, že by takéto správanie mohlo viesť k výhodám pre vlastný osoh. Stručne povedané, ak máme tendenciu spolupracovať, tak s najväčšou pravdepodobnosťou iba v náš vlastný prospech.
Teória egoizmu a motivácie na zvýšenie svojho vlastného blaha, je už dlho považovaná za základnú motiváciu pre všetky ľudské správania! V našej modernej dobe prevláda ešte jeden zásadný a mienkotvorný aspekt a to pokrok v tieni konkurencieschopnosti. Záujmy, spolupatričnosť ku skupinám s vplyvom ovládania charakteru a neustály zhon prispievajú k tomu stavu nevšímavosti, neúcty a nezáujmu, ktorý máme možnosť sledovať. Hospodárska súťaž je zároveň prírodný a najlepší spôsob, ako zdokonaliť čokoľvek a všetko, čo je pravdepodobne cieľom pokroku a záujmu. A dostávame sa do toho začarovaného kruhu, ktorý ovláda väčšinu nás a zacláňa vo videní dôležitejších problémov zasahujúcich do spoločnosti a hlavne týkajúcich sa nás všetkých. Kde mieri týmito slovami autor? Skúsme sa zamyslieť, že v politike a ekonomike, koľko času, úsilia a peňazí vynakladáme na doslovné zabraňovanie (skvelá konkurencieschopnosť) ostatným uspieť! Že by v tomto prípade mala zabrať morálka (morálne rozhodnutie)? Hoci motivujúca sila môže byť charakteristickým rysom normatívnych rozhodnutí, fenomén normatívnej motivácie sa zdá byť významnejšia v prípade morálnych rozhodnutí . Morálna motivácia získava v každom prípade väčšiu pozornosť , než motivácia v spojení s inými normatívnymi súdmi (zdanlivý rozpor medzi vlastným záujmom a morálkou).
Pomáhať by sme mali preto, že nám záleží na osude druhých a našej spoločnosti, a nie preto, že očakávame niečo iné. Otázky ľudskej povahy a prirodzenosti sú dôležité nielen v tematike vzájomnej pomoci, ale aj v otázke etiky, kultúry a politiky. Máme možnosť túto ľudskú „prirodzenosť“ sledovať v priamom prenose správania sa poniektorých našich poslancov NR SR, politikov, čelných predstaviteľov spoločností a kultúry a ich spôsoby prejavovania sa, vystupovania a riešenia problémov. Majme dôveru a komunikujme, lebo pokiaľ nebudeme mať súcit pre seba, nebudeme môcť ju priviesť k ostatným. Moc súcitu je vidieť sami seba a ak máme zodpovednosť voči druhým, je to len prejav toho, že sme dospeli k mieru vo vlastnom srdci a mysli. Odkaz pre všetkých (hlavne politikov), ak chcete získať úprimný a skutočný rešpekt a postavenie, mali by ste pomáhať ostatným a buďte si istí, že všetci ľudia okolo vás budú vedieť o vašich dobrých skutkoch.