My ľudia ovládame prírodu nie silou, ale pochopením a presvedčením. Príroda, aj keď sa na ňu pozerám z najvyššej veže fantázie, zostáva pre mňa, rovnako ako pre toľko ľudí z môjho okolia, veľkou a otvorenou knihou múdrosti. Vo svete, v ktorom sú dominantné štruktúry poškodzovania života na Zemi, je nevyhnutná potreba ľudstva realizovať viac zo svojho obrovského potenciálu uvedomelosti a vytvárania tých alternatívnych a moderných modelov, ktoré sú pre náš život podporujúce, nevyhnutné a celistvé. Neopakujme našou sivou každodennosťou to, čo už príroda urobila tak dokonale. Nikto si nemôže trvalo privlastniť viac na tejto zemi, ako stačí udržať svojim duchom. Príroda nepozná zničenie, len zmenu a príroda nie je len technický alebo ekonomický zdroj a ľudské bytosti nie sú len čísla. Som hlboko presvedčený, že v otázke vývoja priemyslu, prechodu z konvenčných technológií na modernejšie (ohľaduplnejšie voči zdraviu a nášho prirodzeného prostredia), znižovania emisií, surovinovej a energetickej náročnosti, odpadov a celkového pohľadu na ochranu životného prostredia, existujú optimistické spôsoby prepojenia potrieb a presvedčení na úrovni exekutívy, legislatívy, diplomacie a obyvateľstva. K týmto slovám pripájam, aspoň pre moju osobu, veľmi presvedčivú a mnohovravnú myšlienku: existuje len jeden spôsob, ako dosiahnuť šťastie na tejto Zemi, a to je mať buď „čisté“ svedomie, alebo nemať vôbec žiadne. Zámerne som slovíčko čisté vtesnal do úvodzoviek, pretože v súčasnej a modernej dobe, keď dominuje a prevláda trend chamtivosti a súťaživosti, ide sa vo väčšine LEN cez… Chcel som touto myšlienkou apelovať na tú skutočnú podstatu stavu aj v priemysle, ktorá je príznačná pre ekonomickú samoľúbosť a vyspelosť. Pokiaľ ľudia nebudú presvedčení o závažnostiach svojich krokov a rozhodnutí, tak naša snaha smerovaná k trvalej udržateľnosti bude veľmi spletitá a nedocenená. Pokiaľ snahy environmentálnej a odbornej verejnosti budú naďalej podkopávané dotáciami na ropný a plynárenský priemysel, budú všetky moderné zdroje a vývojové snahy vnímané, len ako „zbytočné“ a finančne protikladné opatrenia v kontexte konvenčného priemyslu. Priemysel je chápaný, ako platforma fosílnych palív, konvenčných technológií a lacnej konkurencieschopnosti pochádzajúca z 19.storočia (fosílne palivá BOLI predpokladom pre zrodenie novej a vyspelejšej doby, ale NIE predpokladom jej večnosti. Ekonomika a hospodárstvo sa snažili svoj rast urýchliť a tým došlo k masívnemu nárastu využívania prírodných zdrojov a tomu adekvátnemu znečisťovaniu), pričom je skromnosť a márnotratnosť priemyselníkov (tej najvyššej vrstve konzumnej spoločnosti- pozrime sa na ekologické stopy ľudskej populácie, kde niet pochýb o tom, že ich relatívne bohatstvo určuje, koľko energie a zdrojov spotrebujú a koľko znečistenia vytvárajú) o to modernejšia. Populačná explózia a všetko s tým spojené, vrátane priemyselnej a poľnohospodárskej činnosti, urýchľuje zmenu klímy.
Kde sa stráca uvedomelosť, pocit spolupatričnosti, empatie, ochrany a presvedčenia u tých ľudí, ktorí vo výraznej miere ovplyvňujú naše životy a vývoj nášho prirodzeného prostredia? Aká doba a aké spolky by sa mali ešte kreovať v tej našej spoločnosti, aby sme konečne všetci pochopili varovnú „hodinu dvanástu“ v napredovaní bezpečnosti a zdravia našej budúcnosti?! Ja osobne vnímam tento stav prírody a nášho prostredia (v kontexte priemyslu), ako odpoveď pre očistu planéty od „škodlivých“ prvkov, ktoré ničia dobré spolu so „zlým a škaredým“. História ukázala aj dokázala, že civilizácia v počte vzrástla prilepená k svojim základným hodnotám/statusu (konzumu a spotrebe) a pritom tváriac sa neuvedomene rúti do záhuby, pretože sa nedokáže zmeniť. Existuje bod zvratu…zmena človeka a bezpečné limity v priemysle.