GSW

Myslieť ekologicky – pojem s obrovským záberom, kde by som vyzdvihol dva strategické pojmy úvahu – myslenie a sebareflexiu – prijatie osobnej zodpovednosti pre vytváranie podmienok udržateľnosti.

Ekologické myslenie – pojem odzrkadľujúci doslovný význam tak ako ho vnímame – diskutujeme, nevnímame ho ako „zelený“ projekt, nie je žiadnou etikou, žiadnou ideológiou  „ochranárskeho“ myslenia, naopak, ekologické myslenie chápeme ako prirodzený dôsledok vývoja civilizácie. Lenže! Akou prirodzenou cestou tento vnímaný pojem „dostaneme“ do vývoja civilizácie? Odhliadnuc od skutočnosti, že je „pomerne neskoro“ majú vôbec ľudia relevantné indície na „prijatie“ práve tohto myslenia a tým zmeny ich spôsobu života? Otázok je veľa, ale tento prirodzený dôsledok asi bude záležitosťou aj jednotlivých vlád, zákonov a únií. Ľudia sa prispôsobujú nie len hierarchii, ale aj vyššej moci, zákonom, nariadeniam a predovšetkým kultúre spôsobu života.  

Ekologická výchova – trieda, výchovný systém nie je triviálnym a riaditeľným systémom, ako to niekedy môže vyzerať pri pohľade na školské metodiky, rozvrhy a učebné plány. Každý systém pozostáva z „jednotlivcov, ktorí sú naviazaní na svoj vonkajší svet, medzi sebou v kruhu najbližších a tiež k nastávajúcim predvídateľným udalostiam.  Práve preto budúcnosť v otázke „ekologického myslenia“ môže ovplyvniť napríklad „scenár prekvapenia“, keď v tomto zložitom svete ľudstva môže dôjsť k celkom nečakaným výkyvom a zvratom. Nielen prírodné systémy ale i sociálnu realitu charakterizujú nestálosť, nenávratnosť, nerovnováha a nelineárne vzťahy, ktoré umožňujú to, že malé vstupy a zmeny môžu v konečnom dôsledku vyvolať rozsiahle následky.

Sebareflexia (prijatie osobnej zodpovednosti) – predtým než vôbec pomyslíme na pojem ekológie musíme sami seba „trénovať“ o vlastnom, presvedčivom a zodpovednom prístupe k tomuto „spôsobu života“. Ak nechceme rezignovať na vedomé úsilie o „riadenie“ ľudskej civilizácie smerom k jej udržateľnému vývoju na Zemi, musíme na túto zložitú situáciu operatívne a efektívne reagovať. Prečo práve sebareflexia? Ľudská nezodpovednosť, ješitnosť a túžba len po dobru zmenila ekosystém zeme na neprirodzený systém produkujúci anomálie, rýchle a enormné zvraty.  Človek prijíma slobodu, nie však zodpovednosť a tým sloboda so sebou prináša ťarchu rozhodovania a spústu nezodpovednosti. „Zodpovednosť za následky svojho chovania človeku pripadá vo chvíli, keď sa začne slobodne rozhodovať“. Vlastniť hmotné statky človeku dodáva pocit plnohodnotnej existencie. Nakoľko však progresivitou technológií dochádza k neustálej produkcii nových, komfortnejších a výkonnejších výrobkov, tento pocit nemá konca. Tento nezvratný pocit ľudstva dáva priestor pre nekonečnosť výroby a spotreby, ktorý už ľudstvo nemá pevne v rukách. S cieľom a presvedčením odvrátenia krízy by sa mala táto skutočnosť radikálne zmeniť. Je to možné len prostredníctvom osobnej, ale aj spoločenskej zodpovednosti. Skúsme záverom čisto hypoteticky zvážiť, že či ľudia sú ochotní pre osobné obety v záujme zachovania seba samého? Je vôbec možné vyvodiť zodpovedné konanie ľudstva, alebo je len „výsadou“ úzkej skupiny skutočne uvedomelých a presvedčených? Treba toto zodpovedné konanie v človeku vypestovať samotnou ekologickou výchovou, alebo mu ho normatívne prikázať?