GSW

Environmentálny manažment a riadenie politiky životného prostredia by sa mali zamerať na dve strategické oblasti riadenia a to kontrolu znečisťovania životného prostredia a sanácie, a trvalo udržateľný rozvoj a zachovanie prírodných zdrojov.
Často sa kritizuje na vrub ministerstva životného prostredia a príslušných orgánov, že nie v dostatočnej miere háji záujmy (priamou podporou iniciatív a primeranou legislatívnou činnosťou) ochrany životného prostredia. Je sila často nezmyselných zákonov dostatočným prejavom ochoty a záujmu riešiť v prípade obyvateľstva sekundárne dopady znečisteného životného prostredia? Alebo východiskom je zlepšenie a riadenie životného prostredia aj v prospech zdravia obyvateľstva?
Prvým a vážnejším krokom riešenia tejto problematiky by malo byť znižovanie benevolencie a ignorácie zainteresovaných strán a to nie len ministerstva, ale aj samotných ľudí, združení, spoločností, obcí a miest a súčasne zvýšiť ohľaduplnosť voči samotnému životnému prostrediu. V ďalšom by mal štát prostredníctvom ministerstva životného prostredia vypracovať dôkladnejšiu analýzu všetkých činností v rámci priemyslu SR, využívaných technológií v porovnaní s modernou a vyspelou technikou garantujúcou zelenšiu prevádzku, minimum emisií, odpadov, využívanie zdrojov, spotrebu energií s dopadmi na životné prostredie a ľudí, používaním chemikálií aj v poľnohospodárstve. Ministerstvo by malo zvyšovať svoje možnosti presadzovania práv a využívania moderných nástrojov pre riadenie životného prostredia a tým aj ochrany ľudského zdravia, kvality vôd, pôdy a vzduchu. Veľmi vážnym a nedoriešeným problémom v oblasti ochrany životného prostredia sú odpady, ktoré predstavujú na Slovensku neriadenú a časovanú bombu. Odpady sú vážnou výzvou moderného riadenia a vnímania životného prostredia a ich rast bude závisieť len na efektívnej a koncepčnej legislatíve zákonov, podmieňujúce vznik, pohyb a nakladanie s nimi. Vychádzajúc z pomenovania problematiky a inštitucionálnych práv navrhujem, aby sa ministerstvo životného prostredia zaoberalo myšlienkou kreovania efektívnej zložky jeho exekutívy a to priamo „auditom ochrany životného prostredia“ a následným „zeleným fondom životného prostredia“, ktorý bude garantovať na jednej strane ochranu pred poškodzovaním životného prostredia (v prípade vzniku škody sa bude podieľať na sanácií škôd) a na druhej strane bude motivačným grantom v investíciách do zelenších technológií priemyslu. Pomenovaný audit by musel spadať výsostne pod gesciu ministerstva a v žiadnom prípade nie súkromným spoločnostiam, ktoré už roky vykonávajú tieto aktivity, ale bohužiaľ neúčinne, netransparentne a určite nie v prospech životného prostredia a zdravia ľudí. Podobne to vidím aj s posudzovaním vplyvov na životné prostredie pod názvom EIA, ktoré je jedným z viacero neefektívnych zákonov ochrany prostredia.
Riadenie životného prostredia zahŕňa politiku ochrany životného prostredia, právne a regulačné rámce, inštitucionálnu štruktúru a ponúka dôležité príležitosti pre znižovanie rizika priemyselných havárií a prírodných katastrof. Riadenie životného prostredia sa musí v plnom rozsahu odvolávať a zameriavať na využívanie environmentálnych informácií a znalostí čerpaných práve z analýz vlastného auditu stavu priemyslu na SR. Na základe primárnych analýz, meraní a informácii by ministerstvo malo stanoviť postupy (prostredníctvom svojej akreditovanej organizácie), na základe ktorých by sa jednotlivé neistoty (možné riziká  v rámci stanovených spoločností) mali technologicky a kompetenčne riadiť v prospech ochrany životného prostredia a zdravia obyvateľstva. Tieto postupy by mali zákonný dohľad (zákonný, kvázi inšpekčný dohľad bez možnosti ovplyvňovania a s pravidelnou rotáciou členov dohľadu) s dennými informáciami a s vyhodnocovaním priebehu efektivity znižovania možných rizík zo strany spoločností. Postupy a celý zákonný rámec riadenia rizík životného prostredia by fungoval vlastne na zákonnej platforme „daňovej“ motivácie, kde by sa stanovili okrem zistení aj príslušne hranice poplatkov za nedodržanie stavu súčasných „technológií a výrobných procesov“ a pri akceptovaní požiadaviek a investovaní by sa tieto „poplatky“ explicitne znižovali a zároveň slúžili aj ako zelený fond obnovy pre tých, čo majú úmysel investovať. Cieľom riadenia a činnosti ministerstvom stanovenej organizácie by mala byť identifikácia akýchkoľvek zmien v stanovených spoločnostiach, ktoré by mohli byť hrozbou (rizikom – riziká môžu obsahovať látky, materiály,  stroje, formy energie, alebo spôsob, akým dielo sa vykonáva) pre naše životné prostredie. Stanovené spoločnosti môžu prispôsobiť a zvládať svoje výrobné postupy a operácie určitým kritériám, v ktorých pôsobia na dennej alebo dlhodobej báze. Ale existuje celý rad hrozieb, ktorým spoločnosti venujú veľmi malú pozornosť, financie a kontrolu. Okrem celosvetových požiadaviek s ohľadom na stav životného prostredia sú to prírodné katastrofy, ako zemetrasenie, záplavy, inverzie počasia, globálne zmeny životného prostredia, znečistenia, kontaminácie vôd, pôdy a kontroverzné technológie sa len ťažko predvídajú a môžu spôsobiť značné problémy pre spoločnosť.
Legislatíva životného prostredia je strategickým nástrojom ministerstva životného prostredia pri presadzovaní politiky a riadenia ochrany životného prostredia.  
Ekonomická efektivita a riadenie rizika životného prostredia (priemyselne havárie a prírodné katastrofy) sú dva komplementárne (ale nikdy nesmie byť ekonomická efektivita na úkor stavu životného prostredia) ciele politiky v oblasti životného prostredia pre „trvalo udržateľný rozvoj„, ktorý je definovaný ako „rozvoj uspokojujúci potreby súčasnej generácie bez toho, aby bola ohrozená schopnosť a možnosť budúcich generácií uspokojovať svoje vlastné potreby.
Cieľom environmentálneho manažmentu a riadenia životného prostredia by malo byť posilnenie a rozšírenie vedomostí a zručností nevyhnutných na splnenie požiadaviek a zmeny v oblasti životného prostredia. Mali by sme jednotnejšie a razantnejšie pristupovať k vytváraniu nových cieľov v oblasti životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja. Prehľad súčasných environmentálnych cieľov nám naznačuje, že tie úspešné sú postavené na všeobecnej podpore spoločnosti a konsenzu a opierajú sa o konkrétne a merateľné ciele. Motivačné dane, hodnotiace analýzy a riadenie rizík ochrany životného prostredia poskytujú správne postupy na vykonávanie hodnotenia pre identifikáciu a predvídanie možných priemyselných, biofyzikálnych, sociálnych a ďalších relevantných vplyvov, pričom niektoré produkty, služby a projekty môžu mať primárne vplyvy na životné prostredie, ako aj sekundárne vplyvy na zdravie a bezpečnosť bezprostredných užívateľov.