GSW

Cieľom tejto publikácie je poskytnúť širší prehľad o práve na zdravé životné prostredie a opísať vzájomnú súvislosť (závislosť) práva na zdravé životné prostredie s inými právami. Ľudské práva sa dotýkajú takmer každej časti, ktorá súvisí alebo ovplyvňuje ich živobytie a kvalitu životných podmienok. Povedomie (uvedomelosť obyvateľov Zeme) o škodlivých účinkov znečistenia životného prostredia na človeka a kvalitu ich života sa výrazne zvýšilo. Na druhej strane sa musím žiaľ negatívne vyjadriť k tomu, že táto uvedomelosť nasledovala až po veľmi podstatnom (exponenciálnom) zhoršení stavu svetového životného prostredia -pôdy, vody a vzduchu v priebehu posledných desaťročí. Tento súčasný stav bol predvídateľný, ale so súvisiacim vývojom vedy a vedeckého výskumu pripisovaný k politickej a ekonomickej moci a k obrovským výhodám pre ľudstvo, pretože tomuto narušeniu životného prostredia sa nepripisovala potrebná vážnosť a odborný dialóg. Žiaľ o práve a trvalých škodách na životnom prostredí, ktoré sa objavili po celom svete, sa len stále viac diskutuje ako koná.
Ale skúsme sa dostať k podstate našej tematiky a to k právu prírody. Ako máme vnímať slovné spojenie právo prírody? Právom prírody je uznanie a úcta tých práv, ktoré majú prírodné ekosystémy vrátane stromov, hôr, vodných plôch a zvierat rovnako, ako ich majú ľudské bytosti. Aj príroda a všetky jeho prirodzené komunity majú právo na existenciu, udržiavanie životne dôležitých procesov, regeneráciu a harmonickú rovnováhu svojich životných cyklov. A my – ľudia máme v našich rukách právomoc a zodpovednosť za realizáciu týchto práv prírody v mene ekosystémov. Pod pojmom právo prírody sa rozumie komplexné poznanie, že všetky ekosystémy (vrátane človeka) na našej planéte sú významovo a neoddeliteľne prepojené. Ako každá minca, tak aj ochrana životného prostredia má svoju druhú tvár a to svoje zákony na ochranu životného prostredia. Tie však v skutočnosti legalizujú škody na životnom prostredí tým, že regulujú, k akému množstvu znečistenia alebo degradácie prírody môže dôjsť v súlade so zákonom (samozrejme za predpokladu, že príroda je majetkom podľa zákona). Naše zákony sa meritórne zameriavajú na práva a potreby ľudí a relatívne malá pozornosť je venovaná tej druhej strane (samotnej prírode a tým aj zdraviu nás všetkých). Chcem tým vysloviť presvedčenie, že zákon je dôležitým výrazom (stupnicou) hodnoty spoločnosti a preto príroda má prirodzené právo existovať, prosperovať a prekvitať. Primerané legislatívne rámce a iné opatrenia, by mali garantovať predchádzanie znečisteniu a ekologickej degradácii, podporu zachovania a zabezpečenia ekologicky udržateľného rozvoja a využívania prírodných zdrojov a zároveň podporiť oprávnený hospodársky a sociálny rozvoj. V súčasnej dobe je jednoduchšie riešiť problémy v oblasti životného prostredia prostredníctvom iných ľudských práv, než prostredníctvom doteraz nie dobre definovaného práva na zdravé životné prostredie. Prečo si to myslí autor? Pretože zhoršenie životného prostredia má výrazný vplyv práva na život, zdravie, prácu a vzdelávanie okrem iných práv. Zas na druhej strane musíme dodať, že uznanie práva na zdravé životné prostredie, právnych predpisov a iných opatrení prostredníctvom legislatív (štátnej politiky), nebude mať skutočný účinok, ak ich nebude sprevádzať dostupnosť prostriedkov na implementáciu práva a zodpovedajúce mechanizmy presadzovania.
Riešením a hnacím motorom v konkrétnej otázke bytia a práva prírody (okrem štátnej politiky) vidím kultúrny a právny posun vo vzťahu ľudí k prírode. Právo na slušné prostredie, ktoré spája sociálne a kultúrne aspekty, vníma a berie do úvahy vhodnosť daného prostredia pre jednotlivca alebo ľudí podľa jeho sociálnych a kultúrnych potrieb, a tým uznáva vzájomnú previazanosť všetkých prvkov životného prostredia človeka (súvislosť medzi ochranou životného prostredia a rozvojom). Environmentálny rozmer ľudských práv zahŕňa nielen ochranu, ako je právo na život, zdravie, základnú obživu a kultúru, ale tiež zahŕňa právo na prístup k informáciám o životnom prostredí, právo vyjadrovať vlastný názor na problémy životného prostredia, právo na environmentálne vzdelávanie a výchovu, právo na slobodné a pokojné sa združovanie s inými za účelom ochrany životného prostredia, právo podieľať sa na rozhodnutiach, ktoré ovplyvňujú životné prostredie a právo na administratívne alebo súdne odškodnenie za porušenie chránených práv. Dodám ešte na margo vymáhateľnosti, že potenciál ľudských práv nemôže byť plne realizovateľný v degradovanom a znečistenom životnom prostredí.
Vráťme sa ale ešte na chvíľu k našim zákonom a legislatívam (moderným zákonom) kreovaným na ochranu životného prostredia, ktoré (či sa niekomu páči, alebo nie, vyslovujem túto domnienku v celosvetovom meradle a chápaní) neboli schopné zabrániť stále vážnejším hrozbám a rizikám, vrátane zmeny klímy, vysušovaniu vodných tokov a vyhynutiu niektorých druhov živočíchov a rastlinstva. Naša spoločnosť je svedkom pokračujúceho zhoršovania životného prostredia v oblasti degradácie vplyvom priemyslu, odpadov, zmeny klímy, konfliktov o spoločné prírodné zdroje medzi jednotlivými krajinami a neudržateľnosti výroby a spotreby. Tieto hospodárske, spoločenské a ďalšie ekologické hrozby prispievajú k tej vážnej skutočnosti, že stále rastúca populácia ostane vo svete bez čistej vody, bezpečného prirodzeného prostredia, zdravého jedla (ekosystémové služby) a iných základných potrieb. Cieľom práva životného prostredia je chrániť prírodu (prírodne zdroje) v prospech ľudstva v miestnom aj globálnom meradle. Prírodné zdroje sú odvodené od životného prostredia. Niektoré z nich sú nevyhnutné pre naše prežitie, zatiaľ čo väčšina z nich slúži na uspokojovanie našich potrieb. Preto podľa osobného názoru, veľký dôraz by mal byť kladený na rozvoj hospodárskych stimulov na zlepšenie riadenia a udržateľného využívania prírodných zdrojov a zachovanie biodiverzity a integráciu trvalých hodnotových reťazcov. Riešenie problémov v oblasti životného prostredia a prírodných zdrojov si vyžaduje a bude vyžadovať pevnú inštitucionálnu reakciu (miestne riešenia sú najtrvalejšie). Mnoho aspektov prírodných zdrojov a ochrany životného prostredia ide naprieč regiónmi. Čoraz viac sa stávajú miestne (regionálne) riešenia ako spoľahlivé ukazovatele pre merania stavu prírodných zdrojov v danej oblasti a posudzovania vplyvov jednotlivých projektov na životné prostredie a prirodzené prostredie obyvateľstva. Aj napriek vymenovanému stavu je dnes globálna komunita stále viac presvedčená, že ciele v oblasti práva a ochrany životného prostredia a hospodárskeho rozvoja sa vzájomne dopĺňajú. Možno áno, ale určite nie v pozitívnom smere (podotýkam, ide o subjektívny názor autora). Poviem aj prečo. Za najpálčivejší problém v otázke pozitívneho smerovania práv vidím vplývanie neudržateľného správania človeka k jeho životnému prostrediu.
Záverom tejto publikácie by som si dovolil zhrnúť podstatu a význam predkladanej tézy práv prírody z pohľadu autora. Vytvorením právneho systému, ktorý zahŕňa a rešpektuje ekosystémové práva, by sme mali nastoliť také opatrenia, ktoré zabezpečia, že sa bude dať skutočne žiť na našej Zemi udržateľne, v prospech všetkých ľudí a svetom prírody, ktorý nás „živý“. Vývoj a realizácia zákonných práv ekosystémov bude v budúcnosti vytvárať svoj vlastný efekt spätnej väzby. Výsledným efektom bude obraz toho, na akej úrovni je naša veda, etika a kultúra a ako ovplyvňujú naše každodenné rozhodnutia. Naše rozhodnutia a hodnoty by mali zdieľať spoločnú platformu zodpovedného občana rešpektujúc aj nepísané práva prírody. „Náš svet nie je spoločnosť, ktorú sme zdedili po predkoch, ale spoločnosť, ktorú sme si vypožičali od našich detí“. Máme právo užívať a tešiť sa z nášho prostredia, ale nemáme žiadne právo ničiť jeho odolnosť a integritu pre tých, ktorí prídu po nás.