GSW

Riziko je ústrednou témou nielen v riadení mnohých činností a technológií, ale aj v spoločnosti. Avšak  definícia pojmu „rizika“, rovnako ako ktorýkoľvek iný kľúčový pojem v politických otázkach, je zo svojej podstaty kontroverzná. Riziko je sporný a nejednoznačný pojem a je veľmi ťažko definovateľný. Existuje mnoho definícií, ktoré sú závislé na kontexte, rozsahu pôsobnosti a prijatého pohľadu. Nebezpečenstvo, ohrozenie, zraniteľnosť a neistota sú často používané frázy, ako súčasť s rizikom súvisiacich pojmov. Na teoretickej úrovni je najviac spornou otázkou, či riziko je „skutočný“, alebo „vnímaný“ fenomén (objektívna skutočnosť, alebo skutočný jav). „Riziková spoločnosť„ označuje vývojovú fázu modernej spoločnosti, v ktorej sociálne, politické, ekonomické a jednotlivé riziká majú tendenciu uniknúť inštitúciám pre monitorovanie a ochranu v spoločnosti. Sociálne riziko a celková rizikovosť spoločnosti (prijateľné riziko) otvára priestor pre racionálny systém riadenia rizík (žijeme v spoločnosti posadnutej rizikami vplyvom sociálnej a ekonomickej paralýzy). Prijateľné riziko je, ktoré spoločnosť alebo komunita považuje za prijateľné, vzhľadom k existujúcim sociálnym, ekonomickým, politickým, kultúrnym, technickým a ekologickým podmienkam.
Sociálne riziká (typické sociálne riziká sú práca, porušovanie ľudských práv a zhoršovanie životného prostredia) sú v našej spoločnosti stále prítomné. Preto, posúdenie sociálnych rizík umožňuje spoločnosti minimalizovať a predchádzať ich negatívnym sociálno-ekonomickým dopadom. K predchádzaniu ich negatívnych dopadov sú v spoločnosti nevyhnutné verejné opatrenia určené na pomoc domácnostiam zvládať neistoty. Tu prichádza pojem riadenie sociálnych rizík. Riadenie (zmiernene) sociálnych rizík je koncepčný rámec, ktorého cieľom je okrem tradičnej sociálnej ochrany, aj znížiť zraniteľnosť chudobných, zlepšiť príjem, vyvážiť spotrebu a prispievať k hospodárskemu rozvoju. Riadenie rizík si okrem iného kladie za cieľ znížiť aj nežiaduce účinky nebezpečenstva prostredníctvom aktivít a opatrení na prevenciu, zmierňovanie a pripravenosť. Úspešné vykonávanie sociálnej politiky predchádza a je podmienené aj posúdeniam a identifikácii sociálnych rizík v troch na seba nadväzujúcich krokoch (riadenie rizík vrátane ich hodnotenia sú veľmi podrobné a komplexné procesy):

– identifikácia predpokladov, čo by sa malo a nemalo stať
– vytváranie rozhodnutí, pokiaľ ide o pravdepodobnosti
– úprava sociálnej politiky s ohľadom na zistené riziká

Riadenie sociálnych rizík pomáha ľuďom vyrovnávať sa v dôsledku poškodení. Preto je dôležité samotné vnímanie objektívnej skutočnosti občanmi (vnímanie rizík)prostredníctvom subjektívneho úsudku o vlastnostiach a závažnosti konkrétneho rizika. Sociálna znalosť je nevyhnutným predpokladom pre občanov v spoločnosti, aby dokázali zhodnotiť situáciu a konať zodpovedajúcim spôsobom. Spoločnosť, v ktorej sa výkon, zodpovednosť, kontrola kvality a transparentnosť stávajú kľúčovými prvkami regulácie rizík v sociálnej zodpovednosti je plnohodnotnou a sociálne vyváženou. Naopak, keď je nedostatok dôvery v spoločnosti, tak tento aspekt vedie k zvýšenému vnímaniu rizika.
Vnímanie rizík nie je len otázkou objektívneho hodnotenia, pretože ľudia sú silne závislí na odvetví a na verejných inštitúciách zodpovedných za riadenie rizík v oblasti ochrany občanov pred možnými škodami. Organizácie a inštitúcie zodpovedné za riadenie rizika a komunikáciu môžu predstavovať dôležitý faktor ovplyvňujúci vnímanie a prijímanie rizík občanmi. To však nevylučuje konflikt medzi dvoma možnými úrovňami racionality:

– individuálna úroveň, ktorá sa vyznačuje efektívnym využívaním občanov, ich znalostí a uvažovanie schopnosťou tvoriť vnímanie rizika, ktoré vyjadrujú napríklad ich kultúrne záväzky.
– kolektívna úroveň, ktorá sa vyznačuje zlyhaním občanov a zakladá sa na najlepších dostupných vedeckých dôkazoch o tom, ako podporovať ich spoločné blaho.

Znamená to, že hodnoty a pohľady na svet z určitých sociálnych a kultúrnych kontextov formujú vnímanie jednotlivca a jeho primárne hodnotenie rizík. Ľudia si vyberajú to, čoho sa boja vo vzťahu k ich spôsobu života, to znamená vo vzťahu ku „kultúre“ a okolia.
V spoločnosti v rámci rizikovosti môžeme kategorizovať aj ďalší celospoločenský fenomén, a to štrukturálne spoločenské nerovnosti. Štrukturálnu nerovnosť môžeme definovať ako zaujatosť, ktorá je integrovaná do celospoločenskej štruktúry organizácií, inštitúcií, vlád, alebo sociálnych sietí. Štrukturálna nerovnosť nastáva v prípade, keď tkanina organizácií, inštitúcií a vlád obsahuje vedomú zaujatosť, ktorá poskytuje výhody pre niektorých členov a odsúva (marginalizuje) na okraj zvyšnú vrstvu, alebo produkuje nevýhody pre ostatných členov spoločnosti. Štrukturálna nerovnosť je zvyčajne viazaná na rasu, pohlavie, triedy a osoby s vyššou úrovňou vzdelania a s vyššou úrovňou príjmov. Tu prichádza ďalší pojem a to ekonomická marginalizácia. Čo je to vlastne ekonomická marginalizácia a  aké dôsledky sebou prináša?
Ekonomickú marginalizáciu (sociálny jav) môžeme vnímať aj ako výsledok, čiže ako zvýšenie príjmovej nerovnosti vo vnútri jednotlivých krajín. Zároveň ako proces, ktorý sa predovšetkým týka  hospodárskych štruktúr, najmä štruktúry trhov a ich integrácie. Marginalizácia integruje v sebe aspekty pre následné sociologické, ekonomické a politické debaty. Nezabudnime, že my ľudia musíme ostať vždy ostražití, vnímať všetky náznaky rizík a pochopiť rozdiely demokracie, a to nielen v porovnaní materiálnych a životných podmienok, ale aj vo vzťahu k politike. Preto by sme mali viac vnemu a dôvery klásť už k autorom spomenutej politickej rovine a to konkrétne sociálnej demokracii, ktorá ako jediná politická strana venuje svoj politický program a možnosti práve na znižovanie celospoločenských rizík, neistôt a k minimalizácii negatívnych sociálno-ekonomických dopadov.