GSW

Otázky pracovného zabezpečenia politiky a politika sociálneho štátu. Sociálna politika a sociálna starostlivosť štátnej politiky. Rozhranie medzi sociálnou a hospodárskou politikou.
Najprv si ujasnime pojem sociálna politika – sociálna politika má v skratke charakter sociálnej starostlivosti a vzťahu k politike a spoločnosti. Sociálny štát (myšlienka „sociálneho štátu“ znamená rôzne priority a pohľady v rôznych krajinách) je koncept sociálnej vlády, v ktorom štát zohráva kľúčovú úlohu v sociálnej ochrane a podpore ekonomického a sociálneho blahobytu svojich občanov. Je založená na zásadách rovnosti príležitostí, spravodlivého rozdeľovania bohatstva  a verejnej zodpovednosti za tých, ktorí nemôžu vyžiť z minimálnych financií potrebných na základne životné potreby. Sociálnu ochranu je za potreby chápať, ako ochranu garantovanú nie len štátom, ale kombináciou vlády, nezávislých, dobrovoľných a autonómnych verejných služieb. Ďalší pojem (ktorý si žiada vysvetlenie) je blahobyt, ktorý je v súčasnej modernej dobe a v ekonómii chápaný v zmysle „užitočnosti“ (napr. okrem zdravotnej starostlivosti, vzdelania, práce a možnosti obyvateľom si zvoliť osobné ciele a ambície, je aj dočasná podpora rodiny v núdzi a iné základné podmienky pre dôstojný život)! Systémy sociálneho zabezpečenia majú okrem iného aj ekonomické a sociálne výhody. Krajiny s rozsiahlejším systémom sociálnej ochrany majú tendenciu byť bohatšie a majú menej chudoby.
Tu sa žiada načrtnúť protipól sociálnej politiky, ktorý pochádza od „radikálnej pravice“ a je v zásade proti sociálnej politike (s tvrdením, že sociálny štát má nežiaduce účinky v praxi, a že podkopáva ekonomickú výkonnosť) a blahobytu a to na základe toho, že jednoducho porušuje slobodu ľudí. Naopak, sociálna politika tvrdí a drží sa vyhlásenia, že práva jednotlivca sú prvoradé. Mnohé z práv, ktoré ľudia majú sú najmä všeobecného charakteru a sú závislé na okolnostiach danej osoby. Kto má práva, ten musí mať aj povinnosti. Povinnosti, ktoré ľudia majú navzájom k sebe závisia na ich vzájomných medziľudských vzťahoch.
Štát na princípe sociálnej politiky je financovaný prostredníctvom zdanenia (daní) a často sa jej pripisuje názov „zmiešaná ekonomika“. Takáto forma ekonomiky zvyčajne zahŕňa väčšiu daň z príjmu pre ľudí s vyššími príjmami (progresívna daň), ktorá pomáha znižovať prirodzený rozdiel v príjmoch medzi bohatými a chudobnými. Cieľom sociálnej politiky (demokracie) je podporovať spoločnosť, kde sú sociálne priority stanovené racionálnym spôsobom a koordinovaným plánovaním na ich dosiahnutie. To, že či ciele sociálnej politiky boli naplnené, svedčia merateľné a viditeľné dopady na stav krajiny vo forme ekonomických, hospodárskych, sociálnych a zamestnávateľských ukazovateľov.
V skutočnosti, ciele politiky mnohých vlád, ktoré trvajú na riešení problémov „merateľnými a viditeľnými dopadmi“, je viac pravdepodobné, že po ukončení krátkodobých zmien, sa stav zhorší. Znamená to, že časový horizont pre dosiahnutie cieľov a výsledkov v znižovaní chudoby, meniacich sa sociálnych vzťahov, prehlbovaní demokracie a rozšírení priestoru pre občanov, nemôže byť krátkodobý. Je dôležité, aby tieto ciele boli ambiciózne a hlavne dosiahnuteľné. Ciele musia byť vypracované v spolupráci s vládami a súkromným sektorom aby získali väčšiu dôveryhodnosť. Každý štát má vytvorené ciele, ktoré sú špecifické pre daný štát s dôrazom vlastného územného videnia.
Je veľmi dôležité si uvedomiť komplexné funkcie sociálnej politiky v kontexte rozvoja – vrátane produkcie, expanzie, ochrany, prerozdeľovania, rovnako ako vlastný kapitál, začlenenia, súdržnosti a práva. Ľudia považujú sociálnu politiku ako dôležitú súčasť spoločenského usporiadania vo vyspelých spoločnostiach.
Najdôležitejším rozhraním medzi sociálnou a hospodárskou politikou, je inštitút financovania sociálnej politiky, ktorý musí nielen generovať dostatočné príjmy, ale musí tiež zabezpečiť stabilné a udržateľné toky zdrojov a mal by prispievať k dosiahnutiu cieľov demokracie a ekonomického rozvoja. „Sociálny kapitál“ (sociálne investície a sociálna spotreba) zvyšuje produktivitu práce a to prostredníctvom napríklad vzdelávania, odbornej prípravy a programov zamestnanosti, zatiaľ čo sociálna spotreba znižuje náklady na reprodukciu pracovnej sily. Ekonomická aktivita poskytuje materiálne prostriedky na podporu sociálnych programov, zatiaľ čo sociálna politika pomáha zaistiť základňu ľudských zdrojov a stabilitu sociálnych vzťahov, ktoré sú predpokladom pre zdravú ekonomiku. Preto by teoreticky nemal byť žiadny rozpor medzi sociálnou a hospodárskou politikou, pokiaľ priamo alebo nepriamo podporujú ekonomický rast krajiny. Najúčinnejšia sociálna politika je vyvíjaná s výrazným odkazom na hospodárske otázky a vzťahy, pričom môže tiež formovať sociálne alebo ekonomické správanie obyvateľov, trhových síl a sociálnych trendov na jednotlivca a rodiny.
Zároveň musíme dodať, že sociálna politika nie je nevyhnutne určená na nahradenie alebo súťaženie s trhovým hospodárstvom. Ľudia , ktorí žijú v trhových ekonomikách, majú slobodu voľby osobných ekonomických príležitostí. Na prekonanie týchto rozporov (rad sociálnych rizík) ponúka sociálna politika adekvátne a realizovateľné riešenia s jediným cieľom poskytnúť ochranu. Znížením sociálnych rizík, môže sociálna politika stabilizovať ekonomiku, znížiť sociálne konflikty  a pomôcť zabezpečiť stabilné, zdravé a motivované spoločenské prostredie, ktoré bude schopné zúčastniť sa  a ťažiť z trhovej ekonomiky.
Sociálna politika je koncipovaná na platforme sociálneho rozvoja ako kľúčový nástroj v tandeme zamestnanosti a hospodárskej politiky s cieľom zabezpečiť spravodlivý a sociálne udržateľný rozvoj.
Sociálna politika okrem iných spĺňa požiadavky a ciele „vnútorných“ hodnôt a je hlavným nástrojom transformačných procesov a hospodárskeho rozvoja. Preto je nevyhnutná potreba preklenúť pauzu medzi doterajšími teoretickými a empirickými poznatkami a začať rozširovať proces sociálnej politiky.